2.kapitola - Keď sa darí, tak sa darí...
2.kapitola – Keď sa darí, tak sa darí...
Keď Susane odišla, v kupé sa rozhostilo príšerné ticho.
Lily kľačala na zemi pri Potterovi a snažila sa ho prebrať. Black len tak sedel a pozeral do blba. Lupin pochopiteľne čítal a Petegrew sedel v kúte a nervózne chrúmal ďalšiu krabičku čakoládových žabiek a pozoroval všetkých okolo seba.
Ja som nevedela, čo mám robiť a tak som sa zohla k Lily a navrhla som jej, aby sme Pottera presunuli na sedadlá, nech neleží na zemi. Keď nám pomohol aj Black a Lupin, nakoniec sme to spoločnými silami dokázali.
Lily sa už trošku spamätala zo šoku a len tam tak sedela a z primeranej diaľky pozorovala „spiaceho“ Pottera s chabým úsmevom na tvári.
Prebral sa až tesne pred tým, ako sme sa mali prezliecť a veľa si nepamätal, to však vôbec nebol problém, lebo jeho kamaráti mu hneď všetko pripomenuli.
My s Lily sme sa išli prezliecť a potom som sa vrátila k Záškodníkom, lebo Lily už musela ísť, aby usmernila študentov. V kupé zostali len Potter, Black a Petegrew, pretože Rem už tiež musel odísť, plniť si svoje prefektské povinnosti.
Chvíľu som tam sedela a zazerala do prázdna. Počúvala som rozhovor Pottera a Blacka, ktorí rozoberali niečo strašne dôležité okolo taktiky na tohoročnú metlobalovú sezónu. Prestalo ma to baviť asi po troch minútach a pohľad na Petegrewa mi bol nechutný, tak som sa rozhodla, že odídem skôr.
Keďže som bola medzi prvými, nemala som problém vybrať si ten najlepší koč. Potom som tam už len sedela a čakala, kedy vyrazíme.
Vyšla som z kupé a s veľmi dobrou náladou som kráčala za ostatnými svojími slizolinčanmi. Chvíľu som váhala, ale nakoniec som vošla do kupé, kde pred tým sedela iba Bela a môj brat. Teraz tam už našťastie boli všetci. Cesta ubehla rýchlo, celý čas sme kecali o hlúpostiach. Vysvetľovala som Rudolfusovi, ako krásne som sa pohádala s Blackom, div že sa od smiechu neváľal po zemi a odkázala som mu odkaz od hlavnej prefektky, ktorá na mňa kričala kvôli tomu, že neprišiel na prefektské stretnutie. Rozprávali sme sa dlho a len len, že sme sa stihli prezliecť. Ja a Rodolfus sme vyšli skôr, pretože sme prefekti.
Vyšli sme do chladného večera. Všade bol hluk a chaos. Hlavná prefektka nám dala nastarosť prvákov, ktorých sme mali odviesť k Hagridovi. Kým sa nám podarilo nalodiť všetkých prvákov, ktorí neprestajne pobehovali hore dolu a na všetko sa drzo vypytovali, všetky koče nám zmizli. Našťastie, Rudolfusovi sa podarilo tesne chytiť posledný poloprázdny odchádzajúci koč a obaja sme sa doňho napratali.
Oproti mne sedela hlavná prefektka Mandy Perkinsová z bifľomoru, ktorá keď uvidela môjho brata, nepekne naňho zazrela a hneď sa doňho pustila:
„Prečo si nebol na prvom prefektskom stretnutí?“
„Ja... som nemohol.“
„A to už prečo?“
„Aby som nemusel vidieť tvoj skysnutý ksicht.“
„Tvoja sestra prišla.“
„Ale ja sa s humusákmi nerozprávam a nerád sa s nimi stretávam!“ zasypel s úškrnom Rudolfus, premiestnil sa na druhú stranu koča a ignoroval jej vyhrážky o školských trestoch.
Konečne sme zastavili pred hradom. Všetci sme pomaly vošli do osvetlenej siene, ktorá už bola plná.
„No konečne, že si tu!“ ozvala sa Bela, keď som si k nej sadla.
„Prváci.“ precedila som pomedzi zuby a viac som nepovedala nič, lebo sa začala triediaca ceremónia.
Zahľadela som sa na prvávok a zbadala som tam môjho mladšieho brata Rabastana. Mal rovné hnedé vlasy, ako ja a tmavé, skoro čierne oči. Stál tam a ani okom nemihol, čo bylo do očí, lebo všetci ostatní sa mierne triasli.
Cez ceremôniu som sa rozprávala s Belou až kým sa neozvalo: „Rabastan Lenstrange!“
Môj brat vyšiel z tlupy ostatných prvákov a svojím nezvyčajne dospeláckym krokom dokráčal k stolčeku. Klobúk sa ho ani poriadne nedotkol a hneď vykríkol: „Slizolin!“
Tlieskala som tak, ako celý stôl. Rabastan dôstojne prikráčal k nám a sadol si medzi mňa a Rudolfusa, viditeľne šťastný, že nesklamal.
Ceremônia sa skončila a my sme sa konečne pustili do jedla. Lessie sa tento raz premenila na hnedého škrečka a vrhla sa na misku sušeného ovocia. Lessie nebol len taký obyčajný maznáčik, bola metamorfomág. Len namiesto ľudí sa dokázala premeniť aj na iné zviera, nielen meniť farbu a tvar, ako ľudia. Po večery som ja a Rudolfus spravili prvákom obhliadku hradu. Skončili sme pred slizolinskou spoločenkou. Zastavili sme sa pred stenou v žalároch hradu.
„Parselský jazyk.“
V stene sa zjavili dvere a ja s prvákmi som vošla do úzkej kamennej miestnosti osvetlenej zelenými lampiónmi zavesenými na reťaziach. Zrak mi padol na obraz Salazara Slizolina v striebornom vyleštenom ráme.
Sadli sme si k Bele a Malfoyovi do kresliel.
„Môžem sa pridat ?“ozval sa za mnov hlas Rabastana. Iba som prikývla a ten sa zvalil do vedlajšieho kresla. Netrvalo dlho a Rudolfus a Malfoy zmizli lebo Malfoy mu chcel niečo ukázať. Za nimi hneď išiel aj Rodastan ktorý bol unavený. A okolo polnoci sme išli už aj my dve, Bela a ja.
Práve som sa prezliekala do pyžama keď Bela položila čudnú otázku.
„Myslíš, že to so mnou myslí važne?“
„Kto?“ Bože ja si dnes stojim na kábli!
„Rudolfus predsa!“
„No vieš pri ňom si človek nikdy nie je istý. Niekedy sa správa ako tvoj bratranec a zase inokedy ako gentleman.“ sadla som si na posteľ a pozorovala som jej tmavú siluetu.
„Hm, dik.“
„A začo prosím ťa?! Dobrú.“ ľahla som si a kým som stihla zastrieť dlhé zelené zavesy, aj z jej postele sa ozvalo tlmené: „Dobrú.“
Cesta do Rokfortu prebehla rýchlo, ale moc ma to nebavilo. Išla som s nejakou partou z Bystrohlavu, lebo sama som v jednom voze ísť nemohla. Pripadala som si trošku čudne, lebo som tam bola tak trochu osamelá, ale tešila som sa na večeru. Mám rada zatrieďovanie študentov, asi jedna z mála.
Keď sme vystúpili, ponáhľala som sa do siene, neviem prečo, keď som aj tak prišla medzi prvými a skoro celý Chrabromilský stôl bol ešte prázdny. Sadla som si čo najbližšie k profesorskému stolu a obsadila miesto pre Lily. Potom som už len sledovala, ako postupne prichádzajú ostatní študenti. Celá sieň sa ozývala rozhovormi, človek by si nepočul vlastného slova, ale ja som aj tak nemala komu niečo hooriť a tak mi to bolo jedno. Lily prišla medzi poslednými. Neviem, kde sú vždy tak dlho! Záškodní tiež prišli dosť neskoro. Niežeby som ich sledovala, ale nedalo sa nevšimnúť si ich! Boli asi najhlučnejšia časť Chrabromilského stola, Black s Potterom boli zablatení až po uši a navyše, keď prišiel Rem, ktorý sa trochu oneskoril, začali naňho kývať a vykrikovali: „Námesačník, tu sme!“
„Ahoj.“ sikla Lily a sadla si vedľa mňa.
„Ahoj, čo sa ti stalo?“ pozrela som na ňu, pretože bola celá červená, zadychčaná a zablatená.
„Celý čas som utekala, odkedy sa nám pokazil koč.“ vydýchla Lily.
„A prečo pre pána!?“
„No, zapadlo koleso a...“
„Nie prečo sa pokazil, ale prečo si utekala.“ prerušila som ju rýchlo.
„No, keďže som nemala chuť ísť so Slizolinom, sadla som si do iného koča a napratali sa ku mne záškodníci,“ vzdychla si a zazrela na druhý koniec stola, kde sa parta našich „priateľov“ dobre zabávala, „nemala som na výber, vyhodiť som ich nemmohla, pretože to bol posledný voľný koč. Tak som musela ísť s nimi.“
„Aha, no super, ale stále nerozumiem tomu, prečo si utekala!“
„Keď sa nám pokazil koč, Potterovi sa zdalo, že je tam príliš veľa blata na to, aby som sa mohla po vlastných dostať až do hradu. Rozhodol sa, že ma tam odnesie, čo sa mi teda vonkoncom nepáčilo. Keď ma zdvihol, tak som sa skúšala dostať naspäť na zem a podarilo sa mi oboch nás zhodiť. Preto sme obaja takí zablatení.“
„Fajn, ale...“ prerušila som ju, lebo som stále nedostala odpoveď na otázku.
„Veď už sa k tomu dostávam. No, tak som sa teda pozviechala zo zeme a vybrala sa do hradu, kým si to Potter uvedomil, bola som už dosť ďaleko a tak zakričal na Blacka, aby ma chytil, tak som sa rozbehla a našťastie tam bol jeden krásny koreň, ktorému sa zajtra asi pôjdem poďakovať a o ten sa ten somár podkol.“
„Aha.“ ukončila som náš rozhovor sucho a obrátila pozornosť na Dumbledora, ktorý práve začal príhovor.
Keď skončil a dospieval aj múdry klobúk, začalo sa roztrieďovanie do fakúlt. Pozorne som sledovala každého prváka a skúšala uhádnuť, do akej fakulty ho zaradia.
„Tak a teraz dobrú chuť!“ zaželal nám riaditeľ.
„Hurá.“ potešila sa Lily a pustila sa do jedla.
„Dobrú chuť.“ povedala som potichu, viacmenej pre seba, pretože Lily ma pravdepodobne nepočula.
Keď už sme obe boli plné a zo stola zmizli posledné taniere, obe sme sa postavili a pokúsili sa nenápadne dostať do spoločenskej miestnosti, pretože Lily sa nechcela stretnúť s Potterom. Keď sme sa konečne vykradli na chodbu a prišli až pred spoločenskú miestnosť, Lily sa zrazu zastavila a ako zmrazená sa zadívala na Tučnú pani.
„Do kelu! Prváci!“ povedala potichu, zvrtla sa a rozbehla sa naspäť.
„A heslo?“ zakričala som ešte za ňou, ale už bolo neskoro. Otočila som sa k Tučnej pani a zadívala sa na ňu prosebným pohľadom, ale ona sa na mňa len škodradostne pozrela a nechala ma tam stáť.
S povzdychom som si sadla na zem a čakala, kým príde niekto, kto bude vedieť heslo.
Asi po 5 minútach sa som počula, ako niekto ide po schodoch.
„Čav Evansová.“ hlesol Black a pokračoval ďalej v rozhovore s Potterom.
Potter mi len kývol a niečo zamrmlal. Portrét sa otvoril a záškodníci, okrem Lupina, ktorý préve prevádzal prvákov po hrade, vošli dnu. Už som chcela vojsť aj ja, lenže portrét sa mi zabuchol pred nosom.
„Hej! Počkajte!“ vykríkla som za nimi a potom som sa pokúsila zabiť Tučnú pani pohľadom. Škoda, že by sa mi to aj tak nebolo podarilo, lebo obrazy sa nedajú zabiť.
Zlostne som kopla do steny, to som ale hneď oľutovala, lebo som si riadne narazila palec a začala som skackať na jednej nohe okolo vchodu do našej klubovne. Akurát vtedy sa portrét otvoril a zrazil ma na zem. Chvíľu som tam sedela, spamätávala sa zo šoku, jednou rukou sa stále držala za nohu a druhou sa šúchala po nose.
„Žiješ?“ vykríkol ustarostene Black, ktorý sa teraz nadomnou skláňal a podával mi ruku.
„Paroháč by ma zabil, keby vedel, že som skoro pripravil o život družičku jeho životnej lásky.“
Chvíľu som naňho nechápavo zazerala, keď mi konečne docvaklo, že tým myslel mňa, len som nad tým pokrútila hlavou a chytila sa ponúkanej ruky.
„Hej Tichošľap, kde si toľko?“ ozvalo sa zo spoločenky a spoza obrazu vykukol Potter.
Black sa asi zľakol alebo čo a pustil ma zase na zem.
„Jej, sory!“ ospravedlňoval sa rýchlo a zase mi podal ruku.
„Radšej už nie.“ odmietla som ho a postavila som sa.
„Ako chceš.“ povedal a obrátil sa na Pottera s previnilým pohľadom.
„Nemal si ju zneškodniť, ale priviesť!“ rozčuľoval sa Potter.
Ln som na nich škaredo zazrela a odkrivkala do spoločenky. Akurát som chcela vyjsť po schodch, keď sa za mnou ozvalo: „Hej, počkaj!“
„A načo?“ spýtala som sa otrávene.
„Myslíš, že sme ťa chceli dostať dnu len tak pre nič za nič? Niečo potrebujeme vedieť.“
„Vážne? Myslela som, že do vašich mozgov preplnených informáciami sa už nič nezmestí, čo by ste chceli?“
„Poď dolu!“
„Nechce sa mi!“
„Máme si zájsť po teba?“
„No skúste!“ odvrkla som škodradostne, pretože som vedela, že schody chalanov do dievčenských spální nepustia.
„Veď počkaj.“ uškrnul sa Black, rozbehol sa smerom ku schodom a pokúsil sa vybehnúť čo najvyššie. Lenže v tej chvíli, keď sa dotkol prvého schodu sa celé schodisku premenilo na šmykľavku a Black sa zošmykol dole. V prvej chvíli som sa škodradostne uškrnula, ale vzápätí som si uvedoila, že ešte aj ja stále stojím na bývalom schodisku.
„Niééé.“ zvýskla som, ale už bolo neskoro, šmykla som sa, spadla na zadok a letela dolu. Ten, kto to vymyslel asi nepočítal s tým, že sa niekto tostane tak vysoko! Mala som také šťastie, alebo smolu, že som pristála rovno na Blackovi, ktorý sa ešte stále nepostavil zo zeme. Potter s Petegrewom sa začali rehotať a po chvíli už aj Black. Keby som si pri tom perfektne nenarazila chrbát, asi by som sa začala aj ja rehotať, ale teraz som na to vážne nemala náladu.
Zúrivo som sa postavila, šľahla po záškodníkoch a hlavne po šokovanom Blackovi posledný zabijacký pohľad a vypochodovala som zase po schodoch.
„Počkaj.“ smial sa ešte stále Potter a zachytil ma za kúsok habitu.
„Daj mi pokoj!“ vyštekla som na neho a skúšala sa mu vytrhnúť.
„Fain, veď ďalej sa aj tak nedostaneš.“ uškrnul sa Potter a pustil ma. Víťazoslávne som sa usmiala a vybehla po schodoch, keď mi zase až po chvíli došlo, čo zamýšľa. Ten somár zase stúpil na schod a tentoraz presne sledoval zámer, aby sa schody zmenili na šmykľavku.
„Nie, ja nechcem! Ja som dievča! Chcem ísť do svojej spálne! Prosím... Prosím... Nie!“ kričala som, keď som letela dolu kĺzačkou a všetkými štirmi som sa snažila zachytiť čohokoľvek, čo bolo na dosah.
Tentoraz som nespadla na Blacka, našťastie, ale zachytil ma Potter. V tej chvíli sa otvoril vchod do spoločenky a objavila sa v ňom Lily aj s ostatnýi prvákmi. Keď uvidela Pottera, ako ma drží v náručí, zbledla, potom očervenela, zúrivo za sebou zabuchla portrét, pri čom skoro privrzla jedného prváka.
„Ahoj Lily.“ pípol Potter a ihneď ma pustil na zem. Zase by som spadla na zem, keby ma nebol zachytil Black, ktorý sa medzi tým postavil a zahundral: „Ach tie ženy, stále ich treba zachraňovať.“
„Vďaka.“ hlesla som, postavila sa a bežala k Lily.
„Ahoj, ani nevieš ako rada ťa vidím!“
„Aj ja teba.“ usmiala sa Lily trošku kyslo a zahľadela sa na Pottera veľmi zvláštnym pohľadom.
Prepochodovala popri ňom a so mnou v závese sme sa vydali hore po schodoch. Tentoraz som tadiaľ priam preletela, pretože som sa už vážne chcela dostať do svojej izby.
Lily vyzerala trošku sklamane a keď sme dorazili do izby, len si sadla na posteľ a pozerala do blba.
„Ani nevieš, ako som rada, že si prišla...“ začala som, ale keď som videla, že ma vôbec nepočúva, sadla som si vedľa nej na posteľ.
„Čo sa deje?“ opýtala som sa potichu.
„Čo by sa malo diať!?“ odvrkla trochu chladne.
„Niekto ti ublížil?“ spýtala som sa súcitne.
Veľmi zvláštne sa na mňa pozrela a potom potichu a pomaly predniesla: „Nikdy by som nepovedala, že si začneš s Potterom.“
Nechápavo som na ňu zazerala. Čo jej preskočilo?
„Ja?“ vydýchla som zmätene.
„Ty!“
„JA?“
„Hej, ty!“
„Ale... ja... to nie...,“ koktala som, „nechápem!“
„Ani ja tomu vôbec nerozumiem! Ako to mohol Potter urobiť? Ešte pred pár hodinami sa ma vo vlaku pokúšal zbaliť a aj ma bránil pred Lestrangovou...“ sypala zo seba Lily.
„Lily, ukľudni sa!“ prerušila som ju. Lily vydýchla a náhle sa rozplakala.
Teraz som už nechápala vážne vôbec nič. Lily vedľa mňa plakala až sa zajakala a ja som nevedela, čo mám robiť, tak som tam len tak sedela a prekvapene na ňu pozerala.
„Lily?“ spýtala som sa opatrne.
Pozrela sa na mňa s červenými očami.
„Ako si prišla na to, že mám niečo s Potterom?“
Pokrčila plecami. „Takže ty s ním nič nemáš?“
„V žiadnom prípade!“ vyhlásila som rozhodne.
Lily v tej chvíli očervenela, takže jej tvár takmer splývala s vlasmi a potom len pípla: „Prepáč.“ a odbehla do kúpeľne.
Prekvapene som tam zostala sedieť. Toto ešte nikdy neurobila! Chcela som sa jej spýtať na vysvetlenie, ale nevyliezla z kúpeľne dobrú hodinu a tak som sa na to vykašľala a išla som spať.
Ráno som sa zobudila na to, ako zo mňa Bela strhla perinu. Pootvorila som oči a videla som, ako splašene, ale zároveň nadšene behá po izbe a zbiera veci.
„No už si hore ?“ozvala sa zrazu
„Hej.“ sadla som si a zívla som. Po izbe behala aj Narcissa, Belina sestra a Lisa Klemensová. Z izby sme všetky štiry vyšli asi po 10 minútach. V sieni sme sa usadili do ďalšiej skupiny báb a kecali o prázdninách. Vtedy ma niečo napadlo, vitiahla som z tašky pergamen a nenamáčacie brko a načmárala naň:
Stretneme sa v knižnici, cez obednú prestávku. Súhlasíš?
Susi
Poskladala som pergamen a na vrch napísala Sheila Evansová.
„Lessie, budeš taka ochotná a odnesieš toto Sheile?“ opýtala som sa mojej činčili, ktorá teraz driemala skrútená pri tanieri. Šepkala som, aby ma náhodov nepočula Bela, lebo by chcela vediet, čo jej posielam. Lessie prikývla a premenila sa na sovu. Na malňu paprčku som jej priviazala pergamen a ona ho odniesla Sheile. Potom sa vrátila a zase driemala v podobe činčily. Chvíľu som pozorovala Sheilu. Tá ma našla medzi spolusediacimi a prikývla.
„Susi, tu máš rozvrh.“ podávala mi Lisa kus pergamenu.
Keď som sa ráno zobudila, Lily už bola oblečená a čakala na mňa. Tvárila sa akoby nič a radšej som sa jej nevypytovala, aby znova nevybuchla. Rýchlo som so prezliekla a umyla a išli sme na raňajky.
Nebolo tam veľa ľudí a prišla mi pošta iba od Susi, že sa stretneme v knižnici.
Po raňajkách sme išli na veštenie, pretože tak nám vychádzal rozvrh. Bola to strašná nuda. Veštili sme z čajových lístkov a v tom som nevidela žiadny význam. Záskodníkom sme sa zďaleka vyhýbali.
Potom sme išli na runy, ktoré boli hádam ešte nudnejšie ako veštenie a to už je čo povedať. Lily samozrejme bez problémov preložila cely text, ktorý v runách napísal profesor na tabuľu. Mne to trvalo podstatne dlhšie a keď sme konečne skončili, neuveriteľne som sa tešila, že je koniec.
Po raňajkach sme išli von na kúzelné tvory.
Na začiatku hodiny sme sa rozdeľovali do skupín, ale nenašla som Belu. Proste zmizla! Bola som teda s Lisou. Kreslila som akurát stromostrážcu, keď učitelka začala bľačať. Zdvihla som hlavu od kresby, lebo som bola zvedavá, kto má smolu. Nanešťastie som nevidela, na koho kričí.
„To je neslíchané! Toto sa na mojej hodine ešte nestalo a to učim už 25 rokov!“ kričala profka.
„Toto je hodina kúzelných tvorov! Toto si robte na volnej hodine! Slečna Blackova a aj vy pán Lestrange, myslela som že chcete mať MLOK-a z kúzelných tvorov, ale takto dostanete iba nedostatočnú! Áno nedostatočnú! Obaja máte nedostatočnú, za nulovú prácu na tejto hodine a strhavam Slizolinu 25 bodov! A teraz sa k niekomu pridajte do skupiny!!“ stála som tam ako obarená. Dokonca som zabudla aj byť škodoradostná! Bela prišla k nám, okrem toho že bola trochu červená, nedávala nijako znať, že ju práve učitelka načapala ako sa oblizuje s mojím bratom. Do konca dvojhodinovky nič nepovedala.
„Krásne slečna Lestrangová! A aj vy slečna Klemensová, 25 bodov pre Slizolin. Mali by ste si od nich brať príklad slečna Blacková!“ povedala profka, keď okolo nás prešla.
Počas cesty do hradu si študenti robili srandu z Beli a Rudolfusa, ale obaja sa ich snažili ignorovať.
„Nič si stoho nerob Bela! Ale nabudúce radšej využi voľnú hodinu!“ zachechtala sa Lisa a radšej nás predbehla, lebo Bela na ňu namosurene zahľadela.
Správa o incidente sa rozniesla po škole rýchlo ako mor. Práve sme mali namierené s Belou do knižnice, keď sme stretli jedného prváka.
„Ty si ta čo sa bozkávala so slizolinským prefektom?“ opýtal sa jej ten malý drzý fagan. Už aj prváci vedia o takých veciach a to sú len jeden deň.
Bela neprirodzene sčervenela od zúrivosti. Namierila na prváka prútik a vyslovila zaklínadlo. Prvák mal zrazu somársky chvost. Ja som sa dobre zabávala, ale aby sa podobal na toho somára ešte viac pričarovala som mu ešte oslie uši. Ihneď sa rozreval, pustil na zem tašku, ktorá s rachotom spadla a s plačom ušiel. Bele to zlepšilo náladu a zvyšok cesty sa usmievala a vtipkovala, až kým sme nezbadali záškodnikov, ako v jednej uličke blízko knižnice preklínaju Snapea a obe sme nazúrene zamierili k nim.
„Prečo vlastne ideš do knižnice?“ spýtala sa Lily len tak, aby nestála reč.
„No, chcem niečo stihnúť ešte pred tvormy.“
„Mh... a čo?“
„Pozri!“ vyhŕkla som a ukázala pred seba.
„No jasné, už zas!“ povedala rozčúkene Lily a ráznym krokom sa vydala k skupine chalanov.
Stál tam Potter a akurát zaklínal Snapa, ktorý visel hore nohami vo vzduchu. On sa pokúšal udržať si rukami habit na pôvodnom mieste. Black sa náramne zabával a Petegrew dojedal zvyšky obeda. Ako ich to môže stále baviť?! Lupin ich len bezradne pozoroval a podchvíľou sa snažil zasiahnuť, ale nepustili ho k slovu.
„Ihneď ho daj dolu!“ povedala prísne Lily.
„Ako si želáš.“ povedal Potter a už chcel dať Snapa dolu, keď sa on ozval.
„Nepotebujem, aby si sa ma zastávala ty...“ začal a ukázal pri tom na Lily, vtedy Potter ukončil kúzlo a Snape sa rozpľaštil na zemi, pri čom zhodil Blacka.
„Levicorpus!“ vykríkol rozčúlene Black, len čo sa zdvihol zo zeme a Snape sa zase vzniesol do vzduchu a ledva si stihol zachytiť koniec habitu.
„Black, Potter, čo to robíte!?“ ozvala sa Susane spoza rohu a aj s Belatrix zamierila ku skupine.
„Len sa tak hráme.“ usmial sa Black. Tak oni sa hrajú!
„Že sa nehanbíš ty krvizdarca! Ihneď pusť člena našej fakulty!“ rozhorčovala sa Belatrix.
„Ako chceš sesternička.“ uškrnul sa Black a Snape sa zase rozpľaštil na zemi. Takýmto tempom sa asi za chvíľu neudržím a niečo mu urobím!
„Ale, ale, pán Black, ako mi toto vysvetlíte?“ ozval sa pokojný hlas.
„No, pani profesorka McGonagallová, my sme tu len tak prechádzali.“ povedal so žiarivým nevinným úsmevom Black.
„Išli sme do knižnice.“ povedal Potter a tiež sa usmial. No už len tí by išli do knižnice! A po čo!?
„No, presne! A slečny Evansové tu zaklínali Snapa. Prišli sme ho zachrániť!“ rozprával Black. My!!!?
„No... záchranná akcia.“ prikyvoval Potter nie veľmi ochotne, ale radšej si zachránil krk, akoby chránil Lily.
„Chcela by som vám veriť, ale bohužiaľ som videla viac, ako by ste potrebovali. Som veľmi prekvapená, že vy slečna Lily a pán Lupin ste ako prefekti nezasiahli.“ povedala vážne profesorka. Hej! Aj ja som tu prefekt.
Snape sa medzi tým pozbieral zo zeme a so škodradostným úsmevom všetko pozoroval.
„Keďže je to opakované, som nútená udeliť vám školský trest. Takže, hneď po skončení vyučovania očakávam vo svojom kabinete všetkých okrem pána Snapea.“ Ale ja som nič nespravila a ani Lily!
„A prečo aj my?“ spýtala sa podráždene Beltrix. To nie je fér!
„Práve idem z nemocničného krídla, kde jednému z prvákov museli odstraňovať somárie uši a chvost.“ povedala nahnevane a veľavýznamne sa pri tom pozrela na Susane a Belatrix, ktoré sa podvedome uškrnuli.
„A čo s tým máme my?“ spýtala sa Susi nevinne. Ako na to prišli tak rýchlo?
„Slečna Lestrangová, vinníčky sme ihneď určili podľa podrobného opisu a fakultného odznaku, očakávam vás.“ povedala a odišla.
„Ale stálo to za tú srandu.“ uškŕňala sa Susane.
„No výborne!“ zahundrala Sheila a odvliekla som sa preč smerom na Kúzelné tvory. Hneď prvý deň som dostala školský trest!
Komentáře
Přehled komentářů
je to peknucke... ltd (len tak dalej)
suhlas
(hela, 25. 1. 2008 21:55)tak s týmito kapitolami súhlasím, sú úplne úžasné, ešte, ešte, ESTE
ked ju nepisem, tak komentujem
(Sanocka, 24. 1. 2008 15:52)
peeeeeekneee peeeeeeekneeeeee peeeeeekneeeee
kraaaaaasneeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee
dalsiu kopcu!!!
PS: fest dlha super kapitol(K)a
komentarik pre radosť
(Strašidielko, 21. 1. 2008 12:55)cacana ale ja by som to komentovat nemala ked ju pišem !
jeeej
(Eunike, 7. 2. 2008 21:15)