18.kapitola  - Čo sa stalo?

„Bolo to vážne super, ďakujem.“ lúčila som sa s Amndou deň po oslave, keď sme všetko dali do poriadku a naraňajkovali sme sa.

„Nemáš zač, aj ja ti ďakujem za pomoc.“ usmievala sa Amanda.

„Škoda, že to nevyšlo s tým elixírom, nejako sa to zvrhlo.“ podotkla Tifany a veľavýznamne sa pri tom pozrela na Annie.

„Aspoň som sa ho zbavila. Je mi to ľúto Annie, asi to sd tými vlasmi bude moja vina.“ povedala som kajúcne.

„Nie je to tvoja vina, neospravedlňuj sa, ale teraz už vážne musím ísť baby, musím sa zbaliť.“ Rozlúčila sa rýchlo Ann a vliezla do krbu.

„A kam ideš?“

„Ja som vám to nehovorila?“ spýtala sa prekvapene Annie.

„Nie, nič si nám nehovorila.“

„To aj ty ideš na to sústredenie? Daiv mi o tom rozprával.“ povedala Juliet.

„Hej, sústredenie pre metlobalové tými. Odchádzam zajtra, takže teraz už musím ísť!“ oznámila mimochodom, zobrala si za hrsť hop-šup prášku a zmizla v zelených plameňoch.

„Ako dlho tam bude?“ otočila sa na Juliet Amadna.

„Vyše týždňa.“

„Uhm.“

Ticho sme tam stáli a pozerali do prázdneho krbu, v ktorom pred chvíľou zmizla Ann. Každá sa utápala vo svojich myšlienkach.
Ani sa mi nezdá, že bi Ann nejako veľmi vadilo, že sa ten elixír nepodaril tak, ako sme chceli. Dokonca bola celkom rada. Žeby ju niekto prinútil, alebo začaroval? Alebo to dokonca úmyselne vymenila? Už od začiatku po ňom tak čudne pokukovala.
To si len navrávam!
Ale čo keď nie?
A prečo by to robila?
Lebo chcela získať Turpina.
Hlúposť, on je hnusný, nechutný podliak.

Ale zároveň aj sympatický, vtipný a romantický lámač dievčenských sŕdc.

Našu Annie len tak hociktorý chalan nerozhádže.

Čo keď práve on áno!?

Taká naivná ako ja hádam nie je. Nenechá sa zlomiť na vzťah s ním a to ešte, keď je pod vplyvom elixíru.

A čo keď nebol pod vplyvom elixíru a všetko to bola len hra. Čo keď mal niečo s Ann už vtedy, keď chodil s tebou a všetko to narafičili, aby to bolo nenápadné.

To by Annie nedovolila!

Určite?

Je to moja najlepšia kamarátka. Nikdy mi neklame!

Nikdy? Ani pred tým?

No, vlastne, neviem. Stále je tu jedna nedoriešená vec.

Bolo to minulý rok, pár mesiacov pred koncom školského roka. Juliet vtedy chodila s jedným bifľomorčanom a ja som trávila veľa času s Amandou a Tifany. Ann zostávala často sama, lebo sa jej nechcelo s nami nikam ísť. Vždy som si povedala, je to jej vec, sama sa rozhodla, že s nami nejde, že zostane na izbe, ale vlastne som si neuvedomila, že naša Ann, ktorá je nesmierne žiarlivá, potrebuje istú pozornosť. Keď ju nedostávala ani odo mňa, lebo som bola s Amandou a Tiff, ani od Juli, lebo stále chodila za tým bifľomorčanom, tak bola mrzutá a podráždená. A čím viac bola na nás nepríjemná, tým menej času sme s ňou trávili, pretože nám iba kazila náladu. A stal sa z toho začarovaný kruh.

Vtedy sa odrazu objavil niekto, kto poriadne zamiešal karty. Volal sa Lukas. Bol to veľmi zvláštny človek, o to zvláštnejší, že som ho nikdy nestretla. Odrazu bola Annie veselá a priateľská, milo sa na nás usmievala a... rozprávala iba o záhadnom Lukasovi. O tom, ako jej vyznáva lásku a píše pre ňu básne, o tom, ako jej každý deň chodí celá kopa pošty, pri čom som tú kopu nikdy nevidela. Stále rozprávala iba o ňom a my sme boli veľmi zvedavé. Pritiahla našu pozornosť.
Potom už nestačilo, že jej posielal listy, ale aj sa s ním stretla. Kedy, kde a ako, to sme nevedeli.
Básnila o ňom celé hodiny. „Má hlboké hypnotizujúce oči... je veľmi sympatický...“

Chceli sme spoznať toho záhadného úžasného „princa“, ktorý tak očaril našu Annie, ale zakaždým, keď sme sa s ním pokúšali stretnúť, nevyhovovalo mu to, alebo sme sa neuveriteľne tesne obišli. Aj my sme si s ním písali, ale nebol k nám taký príjemný, ako hovorila Ann.
Potom prišlo obdobie, keď sa Juli rozišla s chalanom z Bifľomoru a zase sa viac venovala Annie, ja som sa tiež zase viav venovala im a po čase Lukas zmizol. Len tak, bez stopy. Vraj sa pohádal s Ann a odvtedy sa neozval.

Istého času som bola presvedčená, že si ho Ann vymyslela, aby nebola horšia ako Juli a aby pritiahla pozornosť. Ako to bolo naozaj? Aj keby som sa jej to spýtala, nepovie mi pravdu, keby moje tvrdenia boli správne a ak nie sú, ako zistím, že neklame? Raz sa jej na to spýtam, ale až oveľa neskôr, teraz by mi aj tak nič nepovedala.

„Tak teda čo?“ prerušila moje myšlienky Amanda a skúmavo prebiehala pohľadom zo mňa na Juliet a Tifany.

„Ja už asi pôjdem, lebo sa budú doma o mňa báť.“ povedala Juli.

Amanda na ňu sklamane pozrela, ale keď sa nakoniec rozhodla odísť aj Tifany a ja som tam nechcela zostať jediná, tak len prikývla a pomohla nám zniesť si dolu veci.

„Tak čauko.“ zamávala som ešte Amande a zmizla som v zelených plameňoch, tak, ako pre chvíľou obe moje kamarátky.

Vynorila som sa v našej hale a rýchlo som sa vysúkala z krbu a oprášila zo seba popol.

„Ahoj Nimi!“ ozvala sa mamina z kuchyne a tak som nechala veci v chodbe a išla som ju pozrieť. Na moju smolu ma hneď zamestnala a tak som sa ledva stihla zvítať so zvyškom rodiny. Aspoň som sa do konca prázdnin nenudila a ubehlo mi to neuveriteľne rýchlo. Ani som sa nenazdala a bol tu zase čas návratu späť na Rokfort.

„Čau!“ pozdravila som Juliet, vyložila si kufor a zvalila sa vedľa nej.

„Ahoj.“ odpovedala neprítomne.

„Kde je Ann?“

„Na sústredení.“ povedala ticho hľadiac z okna a ani sa na mňa nepozrela.

To som zase trafila klinec po hlavičke! Ako som mohla zabudnúť!? Chúďa Juli, keby ju ten hlupák Turpin nebol vyhodil, teraz by tam boli s Annie spolu. No aspoň pre mňa to má jedno pozitívum, nie som tu sama.

Celá cesta prebehla v celku pokojne, väčšina študentov sa bavila o Vianociach a problém vznikol, iba keď chcel jeden tretiak ukázať svoj nový darček a podarilo sa mu rozbiť okno na svojom kupé, ale inak bol v celku kľud. Juli celý čas sedela v našom kupé celkom sama a len tak neprítomne hľadela z okna, nechcela sa so mnou rozprávať a dokonca ani nešla za Davidom. Žeby ju to až tak zobralo? Keď som potom Daiva stretla na chodbe počas obchôdzky, len pokrútil hlavou.

Keď sme dorazili do Rokfortu, bola už riadna tma a ledva sme trafili do kočov, pretože okrem toho že bola zatiahnutá obloha a schyľovalo sa na dážď, pretože na sneh bolo teplo, nikoho nenapadlo „zasvietiť“ a tak sme tam pobehovali po tme.

Po pol hodine sa nám spoločne s Davidom a ostatnými prefektmi podarilo dopraviť do školy všetkých študentov, ktorí boli vo vlaku. Všetkým nám to dalo dosť zabrať. Po ceste sa nikomu nechcelo hovoriť a David na mňa len smutne pozeral.