12.kapitola – Iné priateľstvo

Rozhodla som sa teda dať dievčatám čas, aby si to vyriešili sami. Lenže ešte ani na začiatku decembra ani jedna z nich nemala záujem niečo s tým robiť. Veľmi nerada to priznávam, ale zvykli sme si na to. Stretávali sme sa minimálne. Oni dve sa spolu nerozprávali a ja som nemohla byť s obomi naraz. Na izbe vlastne len prespávali. Juliet vstávala každý deň veľmi skoro, dokonca aj cez víkend. Odchádzala ešte pred tým, ako sa Annie zobudila. Ann zase vstávala ešte neskôr ako ja. Na hodinách sedeli od seba vždy najďalej ako sa to len dalo. Jednoducho sa jedna druhej vyhýbali a keď sa nebavili oni dve, pre mňa bolo veľmi náročné, spravodlivo im rozdeľovať čas, popri učení na VČÚ. Navyše som chcela byť aj s Thomasom a musela som si plniť povinnosti prefekta.

Ann chodila na metlobalové tréningy. Niekedy aj 3 hodiny skôr. Dokonca tam chodila, aj keď pršalo, snežilo, mrzlo, fúkal silný vietor... jednoducho každý deň, aj keď v skutočnosti sa trénovalo len 3-4 krát do týždňa. Párkrát som ju videla, ako sama lieta po metlobalovom ihrisku. Len tak, dookola, potom sa vždy spustila strmhlav dole a tesne pred zemou sa vzniesla zase do výšky. Trávila vo vzduchu viac času ako na zemi. Bol to jej vlastný svet, nikto ju tam nemohol ovplyvňovať, neťažili ju žiadne starosti. Občas tam bol s ňou aj Adam Stophard, jej o rok starší bratranec a triafač v Bystrohlavskom metlobalovom tíme. Teraz jej bol hádam bližší, ako ja. Škoda, že som sa nikdy nemohla naučiť lietať na metle tak dobre, ako oni. Možno by sme si s Annie boli bližšie, možno by sa mi podarilo podržať Juliet a nebolo by sa toto všetko stalo.

Ten tréning sa prejavoval aj na zápasoch. Ann bola vážne veľmi dobrá. Pri jej nebezpečnej pozícii stíhača to bolo aj potrebné, ale z nej bolo cítiť, že je hra robí radosť a všetko jej ide s ľahkosťou.

Chodila som na turnaje aj s Juliet, ale vždy som sa veľmi rozhodovala, či je dobré, aby tam išla. Zakaždým, keď nám strelili gól, alebo keď sme stratili loptu, veľmi sa rozčuľovala. Vedela som, že by chcela povedať niečo ako: „Keby som tam bola ja, tak...“ , ale zakaždým sa ovládla. Bolo mi jej veľmi ľúto, ale nemohla som nič robiť. Skúšala som presvedčiť Thomasa, či by ju nemohol skúsiť zobrať naspäť do tímu, ale zakaždým, keď som začala na túto tému, tak bol veľmi nepríjemný a podráždený, takže som to nakoniec vzdala.

Juliet často niekam odchádzala. Často znamená, vždy, keď mala príležitosť. Nevedela som kam chodí, ale povedala som si, že je to vlastne jej vec. Teraz to už bolo vlastne jedno. Často sa vracala na izbu až veľmi neskoro v noci, niekedy dokonca až ráno, aj to sa iba osprchovala a zobrala si veci.

Keby nebolo Thomasa, asi by som sa cítila veľmi opustená. Dievčatá mi chýbali, aj keď boli blízko. Mala som pocit, že naše priateľstvo sa rozpadlo a asi to bola aj pravda. Každý deň som vstávala s nádejou, že to bol len sen, alebo, že sa počas noci niečo zmenilo, lenže nikdy sa mi to nesplnilo. Chýbali mi naše spoločné výlety do Rokvillu, večery strávené nezmyselnými rozhovormi, dokonca by som bola ochotná počúvať aj tie nezmysly okolo metlobalu, keby sme sa o tom rozprávali všetky tri spoločne.

Trávila som veľa času v knižnici, okrem toho, že som sa veľa učila som tam chodila hlavne kôli Thomovi. Na oddelenie Mysliteľov a čarodejníkov 12. storočia mi určite zostane veľa pekných spomienok. Vlastne som si po čase zvykla aj na ten nepríjemný prach. Zo začiatku som totiž riadne kýchala.

Po večeroch som si písavala s Michaelom, externým žurnalistom Denného proroka. Vykľul sa z neho príjemný a optimistický chalan a dobrý kamarát. Tiež mi veľmi pomáhal a vždy ma rozveseľoval, keď mi bolo smutno. Každý deň som podrobne preštudovala každý článok v Dennom prorokovi, ale nikdy som nenašla jeho článok. Povedal mi, že zatiaľ je to len skúška a ešte len posúdia, či je jeho článok dosť dobrý na to, aby ho uverejnili. Dozvedela som sa, že má mladšieho brata a má rád čokoládu. To bolo vlastne všetko, čo som o ňom vedela. Vlastne, vždy sme sa bavili o mne. Aj keď som sa ho chcela spýtať na niečo o ňom, nenápadne, ale veľmi dôstojne to zahovoril. Nechápala som, ako to robí, ale vždy sa mu to podarilo tak excelentne, že mi bolo čudné niečo sa ho ďalej vypytovať. Naše rozhovory bývali dlhé, ale nikdy nie nudné. Jednoducho sme sa vždy mali o čom baviť. Zvláštne na tom bolo, že aj keď sme sa vlastne zoznámili len pred pár mesiacmi, mala som pocit, že sa poznáme celú večnosť. Často sme sa na tom smiali, dokonca sme vopred vedeli, čo ten druhý povie. Čoskoro som zistila, že máme veľmi veľa spoločného.

Benymu sa na škole veľmi páčilo. Našiel si veľa kamarátov a vídavali sme sa len málo. Občas pri raňajkách a niekedy sme sa stretli v spoločenke. Vždy však bol so svojimi priateľmi, takže som mu nechcela vyrábať trapasy. Učil sa dobre a aj učitelia ho často chválili, navyše som si všimla, že aj medzi spolužiakmi je veľmi obľúbený.

Mamina mi skoro každý deň písala, ale nikdy som sa nič zaujímavé nedozvedela a ani som jej vlastne veľmi nemala čo povedať, takže moje odpovede boli veľmi krátke.

Čas pomaličky bežal a blížili sa Vianoce. Myslím, že profesor Dumbledor nám veľmi dôveroval, pretože nám dovolil usporiadať Vianočný ples. Vždy som milovala plesy. Pripadali mi krásne a veľmi romantické, navyše som sa tešila na krásne šaty, ktoré mi sľúbili rodičia.

Prípravy boli strašne unavujúce, ale myslím, že to stojí za tú námahu. Chvalabohu nám škriatkovia veľmi pomáhali a aj zo strany študentov a profesorov prišla veľká pomoc, preto sme sa deň pred Vianocami mohli tešiť na úžasný ples.

Samozrejme, len čo sa to vyhlásilo, Thomas ma pozval a ja som sa rozhodla, že to na plese babám poviem. Veď som im predsa sľúbila, že im poviem, keď budem s niekým chodiť a s Thomom už chodím viac ako 3 mesiace.